Nechcem však  hovoriť o tankoch a o mŕtvych.  Dnes chcem hovoriť najmä o tom, ako nielen invázia vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 do našej vlasti, ale aj invázia neoliberálneho systému do našich životov po roku 1989 úplne vymazala z našej historickej pamäti spomienku na najvýznamnejší a najoriginálnejší príspevok Čechov a Slovákov k svetovej demokracii, ktorý bol nielen podľa nedávno zosnulého Milana Kunderu vrcholom našich dejín.Už dlhší čas upozorňujem na to, že raz pochopíme, že najvýznamnejší medzník modernej európskej histórie nebol rok 1989, ale rok 1968. V Česku túto koncepciu presadzuje môj vzácny kolega filozof Michael Hauser. Ale čo je potešiteľné, v posledných rokoch vzrastá záujem o preskúmanie tohto najvýznamnejšieho obrodného procesu 20. storočia aj v západných krajinách (za všetkých spomeňme nemeckého historika Martina Schulzeho Wessela). No kým pre západnú verejnosť (ako upozorňuje Jacques Rupnik) zostáva Pražská jar aspoň pozoruhodným prejavom českej a slovenskej demokratickej tradície, samotní Česi a Slováci si tento historický medzník nijako nepripomínajú a spájajú ho skôr s vojenskou inváziou ako radikálnymi reformami.

Tvrdím, že Pražská jar svojou originálnosťou, rôznorodosťou jej aktérov a revolučnosťou môže mať v budúcnosti pre Európu a svet podobný význam ako Veľká francúzska revolúcia. Mnohí sa to však usilujú spochybniť totálne absurdnými argumentmi. Najčastejší z nich (ktorý si osvojilo aj vedenie tohto štátu na čele so Zuzanou Čaputovou) tvrdí, že vraj invázia vojsk Varšavskej zmluvy do Česko-Slovenska potvrdila, že socializmus je nereformovateľný... A to je prosím vás pekne čo za nelogickú hlúposť? Je to podobný nezmysel ako urobiť z obete násilia vinníka. Je to rovnaká nehoráznosť ako niekoho pripraviť o život a následne argumentovať, že tá vražda dokázala, že ten človek nebol životaschopný. Nemôžete predsa dokazovať, že niečo nefunguje na základe toho, že to zlikvidujete. Socializmus s ľudskou tvárou nezlyhal. Nedostal šancu, lebo jeho úspech si neželalo ani sovietske vedenie v Moskve, ani Západ na čele s USA. Jeho porážka vyhovovala rovnako stalinistom ako aj kapitalistom, lebo Pražská jar bola najväčším konkurentom obidvoch systémov. Porážka veľkolepého sna dubčekovských reforiem neznamenala, že myšlienky, ktoré stáli pri jeho zrode, sú nesprávne. Aj Francúzska revolúcia bola najprv potlačená, no jej hodnoty dnes formujú celý západný svet.

Skutočným otcom Pražskej jari nebol Alexander Dubček, ale Zdeněk Mlynář (v politickej oblasti) a Ota Šik (v ekonomickej oblasti). Súhlasím so Zdeňkom Mlynářom, ktorý vo svojej známej knihe Mráz prichádza z Kremľa upozorňuje, že Dubček v prvých týždňoch a mesiacoch obrodného procesu netušil, čo sa v spoločnosti začalo odohrávať. On na to jednoducho nemal intelektuálnu kapacitu. Napriek tomu je jeho význam pre Pražskú jar kľúčový a nenahraditeľný. Uvedomme si, že on sa celkom vymykal tradícií slovenských lídrov. Všetci od Štúra, Hurbana a Vajanského, cez Štefánika, Hlinku a Tisa až po Husáka, Mečiara a Fica boli veľmi silné autoritatívne osobnosti. Dubček tieto vlastnosti nemal. Predovšetkým vôbec nechcel, aby sa stal prvým tajomníkom KSČ, sám sebakriticky namietal, že na takú vysokú funkciu nie je ani dobre pripravený, ani schopný. Avšak práve preto bola jeho voľba najmocnejším mužom štátu v tomto období mimoriadne šťastná.

Práve tým umožnil všetky zmeny, ktoré nastali. Reformný pohyb odštartoval Dubčekovou výzvou, aby sa verejnosť aktívne podieľala na politike. On sám bol možno vyľakaný z toho nečakaného rozmachu rôznorodých politických aktivít a verejných diskusií, ktoré zahraničie opisovalo ako „výbuch slobody“, ale nesporne bol iniciátorom týchto spontánnych činností a dôveroval obyvateľstvu. Jednotný názor na to, ako uskutočňovať reformy, však neexistoval a formoval sa vo vášnivých diskusiách jednotlivých spoločenských prúdov. Politickú líniu tomuto procesu dodal až Akčný program, ktorý prijalo vedenie komunistickej strany 5. apríla a zverejnilo 10. apríla 1968. V dvojročnom horizonte sľuboval najmä slobodné voľby, federalizáciu Česko-Slovenska a ekonomickú demokraciu. Dubček svoju predstavu najjasnejšie vyjadril v referáte na zasadnutí Ústredného výboru KSČ 1. apríla 1968. V ňom presadzoval najmä to, aby si vedenie štátu osvojilo a začalo uplatňovať zásadu, že „závažné otázky budeme riešiť včas a s ľuďmi, len s nimi sa dostaneme bližšie k pravde a pravdivým záverom, len s nimi, a keď to bude ich vecou, môžeme niečo vykonať, zmeniť a dosiahnuť“. Varoval najmä konzervatívne krídlo, že spoločenský pohyb sa už nedá viac nadekrétovať, že tento demokratický pohyb sa bude naďalej rozvíjať a strana bude môcť byť na čele tohto procesu iba vtedy, ak požiadavky demokratizačného hnutia bude chápať ako „základňu a východiskový bod“ presadzovaného ideálu socialistickej demokracie.

Z toho všetkého vyplýva, že ak by vojenská invázia neutopila Pražskú jar v krvi, ďalší vývoj by sa neskončil prijatím západného politického a ekonomického modelu (ako o tom svorne zavádzajú stalinisti i neoliberáli), ale že tu vznikal jedinečný, historicky nový model socializmu. Pražská jar a jej demokratizačné reformy neboli vedené snahou o návrat k liberálnej demokracii či kapitalizmu, ale naopak snahou o dôsledné a systematické prehĺbenie, resp. zavedenie socialistickej demokracie, ktorá by umožnila oveľa širšiu participáciu na veciach verejných, ako to dovoľujú podmienky kapitalizmu. Napokon, podľa prieskumu verejnej mienky si v roku 1968 iba 5 percent obyvateľov Česko-Slovenska želalo reštauráciu kapitalistického zriadenia.