Predovšetkým, hoci je Jimmy Carter všeobecne považovaný za neúspešného a neobľúbeného prezidenta, jeho vplyv na svetové dejiny bol zásadnejší ako väčšina ľudí predpokladá. Na rozdiel od Obamu alebo Kissingera si Nobelovu cenu za mier skutočne zaslúžil. Vykonal totiž veľa dobrého. Problém je len v tom, že to bolo až v postprezidentskom období. Jeho pôsobenie predovšetkým na politickom dôchodku bolo skutočne obdivuhodné a inšpiratívne v mnohých smeroch. Staval domy pre chudobných, vystupoval proti vzrastajúcej moci oligarchie, vydával vyhlásenia proti vojnám, sprostredkúval mierové dohody (najmä tú z Camp Davidu medzi Egyptom a Izraelom a jadrovú dohodu s KĽDR), uzavrel zmluvu o Panamskom prieplave (na základe ktorého prešiel prieplav pod Panamu), nadviazal diplomatické vzťahy s Čínou, uzavrel so Sovietskym zväzom zmluvu o obmedzení strategických zbraní SALT II, dohliadal na voľby v zahraničí, podporoval práva Palestínčanov a ako prvý nazval izraelský režim apartheidom. Nijaký iný bývalý prezident (a to nielen americký) nepreukázal toľko aktivity a energie v prospech ľudstva ako James Carter, a za to všetko si rozhodne zaslúži pochvalu.

Problém je v tom, že jeho politická kariéra už taká čistá nie je. Jeho neskorší politický aktivizmus bol do istej miery snahou o vykúpenie sa z hriechov a odstránenie škôd, ktoré ako prezident napáchal. Na začiatku bol spájaný s veľkými nádejami. Bývalý farmár a pestovateľ arašidov urobil rozprávkovú kariéru a počas svojho vzostupu sa správal tak skromne a normálne, že to väčšina ľudí považovala za niečo neslýchané. Po nočnej more, akú predstavovalo vládnutie Richarda Nixona a jeho tieňa Geralda Forda zosobňoval on a jeho úžasná manželka Rosalynn vítané osvieženie. Nebolo ťažké mať rád Jimmyho Cartera. Vzbudzoval obrovské nádeje najmä u robotníkov, že sa nestanú obeťami ekonomickej krízy. No na konci jeho funkčného obdobia sa všetci cítili zradení a podvedení.

Veľa však nechýbalo a Carter by sa prezidentom nikdy nestal. Pár dní pred voľbami mu takmer zlomil väzy rozhovor, ktorý neuvážene poskytol populárnemu erotickému časopisu Playboy. Pre jeho tím to bol čistý kalkul: ikonický magazín mal vyše 20 miliónov čitateľov a formoval americkú kultúru exkluzívnymi rozhovormi s takými osobnosťami ako bol Martin Luther King, John Lennon a ďalší. Carter mal dokázať, že medzi nich patrí. To, čo povedal, nebolo zlé, ale bolo to absolútne zle pochopené. Carter ako hlboko veriaci baptista veľmi sugestívne vysvetľoval vlastné skúsenosti s Ježišovou Rečou na hore. Úprimne hovoril o svojich sexuálnych túžbach, ktoré však nikdy nenaplnil – v zmysle kresťanskej viery však (citujúc Matúša) zhrešil v srdci. Bola to politická explózia a z hľadiska volebnej taktiky to vyznelo ako čistá katastrofa. V momente sa zabudlo na jeho názory na odzbrojenie, rasizmus a ľudské práva, na tých niekoľko dní do volieb sa stal terčom a jeho manželka musela odpovedať na nepríjemné novinárske otázky, či ešte verí svojmu manželovi. V preferenciách nastal okamžite výrazný prepad, ktorý ho takmer zničil.

Darmo dodatočne vysvetľoval, že jeho viera má korene v pokore, nie v posudzovaní iných, že sa odmieta hrať na dokonalého chlapa a že nikdy nescudzoložil. Výbušný materiál bol už vonku. Konzervatívni kazatelia a náboženská pravica na neho okamžite zaútočili a jeho protikandidát Ford nezabudol pyšne vyhlásiť, že on by požiadavku časopisu Playboy na rozhovor odmietol s dôrazným NIE! Vyrojilo sa aj množstvo politických karikatúr, napríklad ako Carter túži po Soche slobody... Dokonca i jeho manželka Rosalynn musela zachraňovať situáciu poznámkou: „Jimmy príliš veľa rozpráva, ale ľudia aspoň vidia, že je úprimný a že sa nebojí odpovedať na otázky.“ Iba jedna dcéra protestantského pastora sa ho zastala s trefným komentárom, že Carterove odpovede boli nemotorné, ale ak mal niekto pochopiť kontext, tak to mali byť práve náboženskí kazatelia... Ešte v roku 2014 bol oddaný baptista Jimmy Carter z tohto rozhovoru frustrovaný.

Vráťme sa však k jeho politickej kariére. Ako idealista mal bližšie skôr k Woodrowovi Wilsonovi a Thomasovi Jeffersonovi ako k Henrymu Trumanovi či Billovi Clintonovi. Patril medzi tých slušnejších mužov, ktorí tento úrad zastávali. No ani jemu sa nepodarilo priniesť zásadnú transformáciu spoločnosti, o ktorú sa usiloval. Už ako guvernér štátu Georgia zaujal nielen dôsledným bojom proti rasizmu a odstraňovaním segregácie, ale svojou reformou štátnej byrokracie oslovil aj pravicových voličov, čo sa všeobecne považuje za jeden zo zdrojov jeho úspechu v zápase o prezidentské kreslo. Je pravdou, že jeho funkčné obdobie bolo poznačené hlbokou ekonomickou krízou, ale svojou neochotou riešiť to radikálne a zavedením politiky úsporných opatrení otvoril dvere k neoliberalizmu. Hoci je táto cesta spájaná skôr s Ronaldom Reaganom, odklon od sociálnodemokratického programu Nového údelu a smerovanie k trhovému fundamentalizmu súčasnosti sa začalo za Cartera a na jeho pokyn. Keď napokon prišiel rok 1980, Carterov tím nedokázal čeliť Reaganovej zničujúcej otázke, ktorú adresoval pracujúcim: „Ste na tom lepšie, ako pred štyrmi rokmi?“ Odpoveď bola veľmi bolestivá: rozhodne neboli.

Reaganov volebný triumf sa veľmi podobal na taktiku Donalda Trumpa. Reagan, samozrejme, pristúpil k obrovskému zníženiu práv pracujúcich. Ale sklamaní robotníci boli po skúsenostiach s demokratom Carterom ochotní dať šancu republikánovi Reaganovi. Jeho úspech nespočíval len v schopnosti oklamať nič netušiacich ľudí, ale v spôsobe, akým rozumel ich prežitým skúsenostiam a riešil ich skutočné problémy v súlade so stratégiou pravice. Tomu Carterova politika prerozdeľovania príjmov nemohla konkurovať. V skutočnosti si James Carter osvojil politiku neoliberalizmu, obmedzil mzdy a dôchodky, dereguloval kľúčové odvetvia ako letecké spoločnosti, železničná doprava, energetický priemysel, bankovníctvo a podobne už predtým, ako sa filozofia neoliberalizmu stala dominantnou ideológiou západných krajín.

Ešte horšie dopady mala jeho zahraničná politika. Vo svojom inauguračnom prejave vyhlásil, že je čas vrátiť sa k „morálnym koreňom národa“, za ktoré považoval hlboký rešpekt k ľudským právam. Na prvý pohľad to znelo veľmi príťažlivo. Zo „záväzku Ameriky k ľudským právam“ urobil James Carter „základný princíp zahraničnej politiky“. V praxi to znamenalo, že Spojené štáty začali financovať disidentské skupiny v strednej a východnej Európe, čím výrazne prispeli k pádu komunistických režimov. V skutočnosti to bol veľmi selektívny geopolitický nástroj na presadzovanie globálnej mocenskej dominancie USA. Nie všade boli totiž ľudské práva najvyššou prioritou. V treťom svete podporoval Carter aj naďalej tie najhoršie monštruózne režimy, aké si len možno predstaviť.

Carter napriek protestom OSN vyzbrojoval indonézsku diktatúru, ktorá vo Východnom Timore vyvraždila 200 000 obyvateľov, čo z nej robí najhoršiu genocídu v pomere k počtu obyvateľov od konca druhej svetovej vojny. Carter neurobil vôbec nič pre to, aby generál Suharto prestal vyvražďovať východotimorský ľud, naopak – bol jeho spojencom a najväčším podporovateľom jeho represií. Dnes už vieme, že Carter tajne podporoval aj beštiálnu tyraniu Pol Pota, ktorá zavraždila dva milióny ľudí len aby sa pomstil Vietnamu za to, že úspešne bránil svoju krajinu proti americkým okupantom. Okázalo podporoval aj iránskeho šacha napriek jeho nekontrolovateľnému mučeniu a vraždeniu. Hnev iránskeho ľudu si James Carter vyslúžil na bombastickej silvestrovskej oslave v Teheráne, kde sa o diktátorovi Pahlavím vyjadril takto: „Neexistuje žiadny vodca, s ktorým by som mal hlbší zmysel pre osobné priateľstvo a vďačnosť.“ O dva týždne vypukla islamistická revolúcia, šach utiekol z Iránu a keď ho Carter prichýlil v USA, hnev rozvášneného davu sa obrátil proti americkej ambasáde, ktorú obsadili, vyrabovali a vzali si odtiaľ sto rukojemníkov, z toho 52 Američanov. Následná zbabraná záchranná akcia stála Cartera znovuzvolenie.

To však nebolo všetko. Carter podporoval aj nikaragujského diktátora Somozu, ktorý zavraždil desaťtisíce ľudí. CIA na pokyn Cartera pomohla obnoviť Somozovu armádu ako teroristickú silu namierenú proti vôli nikaragujského ľudu. Tzv. contras vraždili sociálnych pracovníkov, lekárov i bežných ľudí, pálili úrodu, popravovali príslušníkov sandinistického odporu. Vyzbrojoval aj jednotky UNITA v občianskej vojne v Angole. A napokon, bol to práve Carter, ktorý povzbudil irackého diktátora Saddáma Husajna k útoku na Irán a k rozpútaniu iracko-iránskej vojny.

Napriek svojim predvolebným sľubom znížiť vojenské výdavky ich začal drasticky zvyšovať: zdvojnásobil financie i počty hlavíc namierených na ZSSR. Vytrvalo znižoval význam umierneného ministra zahraničných vecí Cyrusa Vancea a do popredia tlačil svojho poradcu pre národnú bezpečnosť Zbigniewa Brzezinského, vzdelaného, ale militantného fanatika. Brzezinski má prsty aj vo vyprovokovaní Sovietov, aby podnikli inváziu do Afganistanu. V júli 1979 primäl Brzezinski Cartera, aby podpísal pokyn k tajnej pomoci islamským fundamentalistickým oponentom prosovietskeho režimu v Kábule. V ten deň Brzezinski poznamenal, že táto pomoc vyvolá sovietsky vojenský zásah, ktorý bude pre ZSSR jeho vlastným Vietnamom. Provokácia zabrala a Brežnev, ktorý tvrdil, že do štyroch týždňov bude po všetkom, vydal 25. decembra 1979 pokyn na rozsiahlu inváziu 80 000 sovietskych vojakov do Afganistanu. Vzápätí Carter odvolal amerického veľvyslanca v ZSSR, zmietol SALT II zo stola a zakázal americkým športovcom zúčastniť sa na olympijských hrách v Moskve.

¨

Poliak Brzezinski nenávidiaci Rusov donútil Cartera tiež k tomu, aby prehĺbil aj ideologickú informačnú vojnu. Kým šéf diplomacie Vance varoval, aby sa Spojené štáty nesprávali paranoidne a prestali si vytvárať nepriateľov z ľavicových, zelených a pacifistických hnutí, ktoré by mali menej dôvodov obracať sa na Moskvu a stali by sa pre USA menšou hrozbou, Brzezinski tvrdošijne presadzoval nemilosrdné preháňanie. A tak až po roku 1989 vysvitlo, že skutočná hrozba ZSSR bola značne preceňovaná, že ľudia v mocenskom aparáte boli nadmieru paranoidní, že v skutočnosti Spojené štáty boli po roku 1945 sústavne vedúcou svetovou mocnosťou takmer v každom meradle: politicky, vojensky, ekonomicky, kultúrne, vedecky i technologicky. Napokon, keď znepokojený Reagan vstupoval do úradu, odchádzajúci šéf CIA ho upokojil, že v jadrových zbraniach v skutočnosti neexistuje absolútne žiadna sovietska prevaha.

Je teda James Carter svätec alebo zločinec? To sa bude posudzovať historikmi, politológmi i najrôznejšími hochštaplermi ešte veľmi dlho. Obávam sa, že napokon aj tak prevládne ideologické hľadisko podľa politických preferencií každého z vás.