Príspevok tohto politického prebehlíka na sociálnej sieti o atentáte na Dariu Duginovú, pracujúcu pre ruskú štátnu televíziu RT, bol primitívny aj na jeho povestnú extrémne nízku úroveň. O dcére známeho ruského filozofa Alexandra Dugina, ktorá schvaľovala ruskú inváziu na Ukrajinu, si môžeme myslieť čokoľvek, ale tešiť sa z jej smrti, prirovnávať ju k Stalinovi a Hitlerovi a hovoriť o nej ako o „surovej ruskej nacistke“, je len ďalšie prerazenie suterénu, o ktorom si slušne vychovaný človek naivne myslí, že hlbšie dno už neexistuje. Ak sme súčasťou kultúry, ktorá sa pred majestátom smrti vždy s pokorou stíši, potom takéto prejavy sú útokom na samú podstatu našej civilizácie a Krúpa by mal byť zbavený verejnej funkcie bez ohľadu na to, či ostane alebo neostane súčasťou vládnej koalície. Ostáva už len čakať na to, že prezidentka, ktorá tak rada moralizuje nad nenávisťou a rozdeľovaním spoločnosti zo strany opozície, rázne odsúdi takéto hulvátske správanie...

Putin sa s Duginom nikdy nestretol, nikdy ho necitoval a je otázne, či ho vôbec čítal. A hoci sa ich názory v niektorých veciach prelínajú, filozofov vplyv na ruského prezidenta je značne, značne prehnaný. Je veľmi jednoduché označiť Alexandra Dugina za fašistu. Keďže tento termín je v dnešnej dobe skôr zneužívaný a jednotlivé strany sa ním ohadzujú ako nadávkou, bude lepšie, ak ho označíme za predstaviteľa extrémnej ultrakonzervatívnej pravice a vysvetlíme si na konkrétnych príkladoch, čo to znamená.

Jeho vplyv vzrástol už v roku 1997, kedy napísal knihu Základy geopolitiky, ktorá sa stala učebnicou na vojenskej akadémii a znepokojila politické i spravodajské kruhy v USA. Hlavnou myšlienkou jeho geopolitického uvažovania je vízia „euroázijského impéria od Dublinu po Vladivostok“, ktoré chcel rozšíriť aj na juh o prístavy v Indickom oceáne. V tomto období začal rozpracovávať vlastnú podobu „ruského fašizmu“, ktorý odlišoval od nemeckého. Tvrdil, že ruský fašizmus na rozdiel od národného socializmu nemá rasistické a šovinistické aspekty. Dugin sníval aj o „turecko-slovanskej aliancii“, ktorá našla svoj ohlas aj v samotnom Turecku, hlásal odmietnutie atlanticizmu, liberalizmu a hegemónie USA. Pokúsil sa o syntézu ruského pravoslávneho kresťanstva a pohanstva, pretože podľa neho ruské pravoslávie si zachovalo ezoterický charakter, ktorý sa v západnom kresťanstve úplne stratil.

Napriek tomu, že viaceré úrovne a kombinácie Duginovho uvažovania vyzerajú byť šialené, treba ho čítať. S nálepkami si vystačíme u nás, kde neexistuje slobodná diskusia, v západnej Európe sú o niečo poctivejší. Veľmi zaujímavá bola napríklad diskusia Alexandra Dugina so známym francúzskym filozofom Bernardom Henri-Lévym. Henri-Lévy je konzervatívec, za ktorého sa rád považuje aj sám Dugin, ale táto diskusia jasne ukázala, že Dugin je zmätený v pojmoch a bezradný v metodológii. Určitou pascou je, že s Duginom môže v určitých veciach súhlasiť aj demokrat. Svojim fanúšikom, čitateľom, poslucháčom, študentom občas vysvetľujem, že extrémistu nemusíte identifikovať ako kritika javov, s ktorými nie je spokojná spoločnosť všeobecne – ale vždy ho identifikujete podľa toho, čo navrhuje namiesto toho. Podobne ako odporúčam čítať Brzezinského Veľkú šachovnicu (nie preto, že by som s ňou súhlasil, ale preto, lebo nám odhaľuje, ako uvažuje americký establishment), z tých istých dôvodov je užitočné čítať Duginovu Štvrtú politickú teóriu.