Narodil sa 10. januára 1913 v Dúbravke, dnes časti Bratislavy. Je to príjemné miesto, bývam tu. Matka mu po roku zomrela na tuberkulózu, otca zmobilizovali do I. svetovej vojny, vrátil sa ako invalid, ale vrátil sa. Vychovávala ho stará matka a teta. Základnú školu vychodil v Dúbravke a miestny katolícky farár presvedčil otca, aby (vtedy) Augustína dal ďalej do školy. Zmaturoval na gymnáziu T. G. Masaryka v Bratislave s vyznamenaním. Právo vyštudoval na Komenského univerzite v Bratislave tiež s vyznamenaním. Doktorát práv obhájil v roku 1938 na rovnakej univerzite. Nastúpil ako advokátsky koncipient u Vladimíra Clementisa. V septembri 1938 sa oženil s Magdou Lokvencovou, dcérou českého bankového funkcionára na Slovensku, herečkou a neskôr známou divadelnou režisérkou. Po Clementisovej emigrácii na západ jeho kanceláriu postupne uzavrel, ale ako dobrý právnik získal miesto tajomníka Zväzu špeditérov. Pohyboval sa v prostredí ľavicových intelektuálov, prispieval do ľavicového časopisu DAV, počas štúdia vstúpil najskôr do Komunistického zväzu mládeže, v roku 1933 do KSČ. V lokálnom prostredí vtedajšej Bratislavy bol známy ako kaviarenský komunista. Nebolo to len pejoratívne označenie, pretože v slovenskom komunistickom prostredí – po emigrácii Clementisa –  bol jednoducho intelektuálnou špičkou. Aj za Slovenského štátu dom Husákových v Bratislave bol miestom stretávania a intelektuálnych debát ľavičiarov a formálne skrytých komunistov. Režim vojnového štátu ich nepovažoval za ohrozenie. Po vypuknutí vojny proti ZSSR Husáka predsa zavreli. Vtedy navštívila Magda Lokvencová-Husáková otca autora tohto textu so žiadosťou o intervenciu. Pavol Čarnogurský, ako ľudácky poslanec, navštívil ministra vnútra Šaňa Macha, s ktorým si tykal a argumentoval, prečo vyrába z neškodného Husáka mučeníka a pridáva mu na význame. Šaňo Mach argumentáciu uznal a Husáka prepustil. Po vojne Husák, ako povereník vnútra, rovnako zaúradoval a nariadil prepustenie Pavla Čanogurského zo zadržania ako bývalého poslanca. Ale to už hrali svoju hru aj iné motívy, o nich neskôr.

Politika I.

V rokoch 1940 – 43 bol Husák v rámci ilegálnej komunistickej strany v úzadí. Nevedno, či pre nedostatok „osobnej chémie“ medzi ním, intelektuálom a skôr jednoduchými funkcionármi strany alebo pre vývoj na fronte, keď Sovietsky zväz prehrával. V roku 1943 sa akoby prebudil a v rámci strany začal postupovať. Zlé jazyky by mohli povedať, že „po Stalingrade“, ale presvedčivejším dôvodom je vtedajší pokyn Stalina, aby komunisti vo všetkých krajinách uzatvárali spojenectvá so tými, ktorí sú proti Hitlerovi. Nuž a na Slovensku najvhodnejším pre takú taktiku/politiku bol Husák. Na Slovensku najvýraznejšími postavami pre také spojenectvo boli bývalí politici Agrárnej strany Jozef Lettrich a Ján Ursíny, čoskoro zakladatelia Demokratickej strany. S nimi uzavrel Gustáv Husák, už ako člen V. ilegálneho ústredného vedenia, neskôr nazývaného V. ilegálny ústredný výbor, v decembri 1943 dohodu o spolupráci. Dohoda dostala publicistický názov Vianočná dohoda.  V auguste 1944 dohoda vyústila do Slovenského národného povstania.

Ešte pred vypuknutím Povstania, v lete 1944 sa pomery aj na Slovensku vyostrovali. Zo Sovietskeho zväzu vyhadzovali z lietadiel parašutistov, k nim sa pridávali domáci odporcovia režimu a najmä Nemcov. Vznikali aj slovenské partizánske jednotky, známa je jednotka pod vedením Viliama Žingora, v decembri 1950 popraveného.  Rodili sa aj politické úvahy o povojnovom usporiadaní. Vtedy vznikol Husákov list do Moskvy, v ktorom navrhoval, prinajmenšom ako alternatívu, prijatie Slovenska do Sovietskeho zväzu ako zväzovú republiku. List vznikol v podmienkach, keď vnútorná situácia na Slovensku bola vcelku pokojná, ľudia brali slovenskú samostatnosť ako samozrejmosť, ale československé vysielanie z Londýna ešte neuznávalo ani osobitosť  slovenského národa. Pri záverečnom rokovaní v Moskve v marci 1945 ani Stalin nesúhlasil s možnosťou pripojenia Slovenska do ZSSR, ale prinajmenšom ako rokovacia páka na Beneša to malo svoj význam. O atmosfére tej doby hovorí epizóda, ktorú uvádza Husák v knihe Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní. Počas Povstania bol vyslaný do Podbrezovej na zjazd odborárov. Pripravil si prejav a v ňom  v súlade s oficiálnou líniou hovoril o povojnovom obnovení Československa. Atmosféra v sále však bola taká, že túto časť radšej vypustil.

V súlade s Vianočnou dohodou, Husák bol počas Povstania v Banskej Bystrici povereníkom vnútra. Jeho námestníkom bol profesor Karol Rebro. Po potlačení Povstania Nemci vypísali odmenu za chytenie Husáka aj Rebra. Obaja sa ukrývali na Slovensku, Rebro u rodičov autora tohto textu v Zamagurí. Karol Rebro dal o dvadsať rokov neskôr dôležité odporúčanie pre autora tohto textu v roku 1964, keď Právnická fakulta v Bratislave váhala, či si môže dovoliť prijať ma na štúdium.

Po prechode frontu Husák odcestoval do Moskvy na záverečné rokovanie s prezidentom Benešom, ktorý priletel z Londýna. Slovenská delegácia sa usilovala o federáciu Československa, ale dosiahla len uznanie svojbytnosti slovenského národa a usporiadanie v obnovenej republike Čechov a Slovákov „ako rovný s rovným“. Ktorýsi z historikov napísal, že to malo pretrvať „až do ďalšej krízy“. Prezident a vláda sa vrátili do republiky z Moskvy do Košíc, tam vláda vyhlásila svoj program, ktorý vošiel do dejín ako Košický vládny program.

Po vojne na Slovensku spočiatku boli povolené len „povstalecké“ strany, komunistická a Demokratická. Husák si uvedomoval, že to nie je vhodná konštelácia pre komunistov, pretože všetci nekomunisti budú voliť Demokratickú stranu. Mal preto záujem, aby vznikla strana, ktorú budú voliť katolíci, väčšinové obyvateľstvo. Oslovil môjho otca a bol ochotný na ústupky. Vznikol projekt Ľudovej republikánskej strany podľa modelu francúzskej Mouvement republicain populiare, ktorá bola v koalícii s Francúzskou komunistickou stranou. Projekt stroskotal na požiadavke vedenia Národného frontu v Prahe, aby predsedom novej strany bol Vavro Šrobár, na Slovensku politicky skompromitovaný. Pokračovaním bola Aprílová dohoda katolíkov a evanjelikov na Slovensku, že voliť budú Demokratickú stranu. Katolíci dostali niektoré dôležité funkcie v strane. Demokratická strana potom výrazne zvíťazila vo voľbách v máji 1946. Husákov zmysel pre reálpolitiku sa prejavil okamžite. On, ktorý písal o vstupe Slovenska do zväzku ZSSR, len aby si zachovalo aspoň formálnu samostatnosť, súhlasil s tromi pražskými dohodami, ktoré plne podriadili Slovensko ústrednej – komunistickej – vláde v Prahe. V septembri 1947 pod vymyslenou zámienkou, že chcú rozbiť republiku, komunistami ovládaná polícia na Slovensku pozatýkala viacerých politikov Demokratickej strany a strana prestala existovať ako účinná politická sila. Neskôr sa septembrový zásah proti Demokratickej strane označoval ako generálna skúška na Február 1948. To bol zatiaľ vrchol Husákovej politickej kariéry. Nasledoval hlboký pád.

Politika II.

Po Februári 1948 už komunisti Husáka nepotrebovali. Moc v republike mali pevne v rukách. V máji 1950 ho verejne obvinili (zatiaľ iba politicky) z buržoázneho nacionalizmu a stratil funkciu predsedu Zboru povereníkov (zastával ju od augusta 1946). Vo februári 1951 ho zatkli a obvinili z buržoázneho nacionalizmu aj trestne. Z väzenia vyšiel na amnestiu v máji 1960. Celé to bolo komplikovanejšie.

Po odpadnutí Titovej Juhoslávie od Moskvy komunistické Informbyro prijalo v júni 1948 rezolúciu proti buržoáznemu nacionalizmu. Rezolúcia bola záväzná pre komunistické strany. Každá strana začala hľadať vo svojich radoch buržoáznych nacionalistov. V Československu bolo najľahšie obviniť z buržoázneho nacionalizmu Slovákov. Prvý na rane bol Vladimír Clementis. On mal na rováši aj kritiku sovietsko-nemeckej zmluvy v roku 1939. Jeho najbližším politickým spojencom bol Gustáv Husák. S Husákom mal zase akési podivné politické vzťahy Pavol Čarnogurský. V januári 1951 polícia zatkla Pavla Čarnogurského aj Vladimíra Clementisa, vo februári Gustáva Husáka. Pavla Čarnogurského prepustili v septembri 1951 (naozaj mu nič nemohli dokázať), Husáka v máji 1960 a Clementisa v Slánskeho procese odsúdili na smrť a popravili. Vladimír Clementis mal postavenie „na čele“ sprisahaneckej skupiny do novembra 1951. Ale v Prahe zle odhadli mocenské parametre seriálu procesov proti buržoáznym nacionalistom vo viacerých krajinách východného bloku. Moskvu nezaujímal nejaký slovenský buržoázny nacionalizmus proti Prahe. Išlo o buržoázny nacionalizmus celej krajiny východného bloku proti Moskve. Na to bol Clementis na čele skupiny malá ryba. V novembri 1951 zatkli generálneho tajomníka komunistickej strany Rudolfa Slánskeho a postavili na čelo skupiny (a odsúdili na smrť a popravili). Gustáv Husák dosiahol, že ho nakoniec nezaradili do hlavnej skupiny na čele so Slánskym. Vyradenie dosiahol osobnou odvahou, tvrdosťou, výdržou. Napriek surovému vyšetrovaniu sa k ničomu nepriznal. Keď už pod údermi podľahol a podpísal priznanie, len čo sa trochu zotavil, priznanie odvolal. Proces so Slánskym nemohol čakať na definitívne zlomenie Husáka a vyradili ho z hlavnej skupiny. Súdili ho až po Stalinovej smrti a vtedy sa už neodsudzovalo na smrť. Dostal iba doživotie. V polovici 60-tych rokov som študoval právo na Karlovej univerzite a viacerí profesori s uznaním hovorili o Husákovi, že vydržal vyšetrovanie. Všetci ostatní obžalovaní v Slánskeho procese sa priznali k tomu, čo nespáchali. O procese vyšla kniha so zápismi výpovedí obžalovaných a je to stále tragické čítanie.

Tragika spodného vrcholu sínusoidy Husákovho politického života nekončila procesom. Vo výkone trestu sa ocitol v spoločnosti odsúdených vtedy, keď on bol hore. Tí za svoje odsúdenie vinili Husáka a dávali mu to pocítiť. Bitkou. V 80-tych rokoch sme s Františkom Mikloškom párkrát navštívili Ottu Obucha. Bol tajomníkom Jána Ursínyho, ministra za Demokratickú stranu, sedel aj s Husákom a bol fyzicky silný. Ubránil Husáka, keď ho išli spoluväzni biť. Keď bol potom Husák prezidentom, Obuch mal privilégium, že mohol navštíviť súdruha prezidenta na Hradčanoch. Pri návšteve neboli sami, v rohu miestnosti sedeli zamestnanci kancelárie a po uplynutí času dali pokyn, že návšteva končí. Husák mal sedieť vo väznici aj s Alexandrom Machom. Ten sa ho mal pýtať: Ja viem za čo sedím, ale za čo sedíš ty? Manželka Magda počas väznenia manžela nadviazala známosť s hercom Ctiborom Filčíkom. Počas pobytu Husáka vo väzení sa nechcela dať s ním rozviesť, ale po jeho návrate na slobodu sa dala rozviesť. Husák sa druhýkrát oženil v roku 1973 s redaktorkou a prekladateľkou Vierou Millerovou.

Po prepustení na slobodu najskôr pracoval v stavebnom podniku v Bratislave, po súdnej rehabilitácii v roku 1963 ho prijali do Historického ústavu Slovenskej akadémie vied. Tam napísal knihu Svedectvo o Slovenskom národnom povstaní.

Politika III.

Gustáv Husák bol zoon politikon a súdna rehabilitácia mu nestačila. Opakovane písal žiadosti o politickú rehabilitáciu na rôzne stranícke orgány. Žiadosti mali desiatky strán a zaoberali sa politikou v historickom kontexte. Vrátil sa v nich k svojim slovenským postojom. Žiadosti v kópiách kolovali v Bratislave a v ďalších mestách ako samizdaty. Cez žiadosti o rehabilitáciu sa do kľúčového roku 1968 dostal do postavenia hovorcu slovenských záujmov, pravda opäť v historickom kontexte stále ešte príslušnosti k východnému bloku. V roku 1967 mu prihral na smeč prezident a generálny tajomník strany Antonín Novotný nediplomatickými postojmi a vyjadreniami na Slovensku, napr. proti Matici slovenskej v Martine. V januári 1968 bol Husák prizvaný na kľúčové zasadnutie Ústredného výboru komunistickej strany. Hoci ako nečlen predniesol prejav, ktorý vtedajšia tlač hodnotila ako klinec do rakve Antonína Novotného. Za generálneho tajomníka strany zvolili Alexandra Dubčeka, Gustáv Husák sa k nemu hneď prihlásil. V apríli 1968 sa stal podpredsedom československej vlády. Kľúčovou sa stala pre neho federalizácia republiky. Politické a životné skúsenosti z posledných 30-tich rokov ho poučili a zákon o federalizácii išiel na kraj možností. Zákon bol podpísaný na bratislavskom hrade 30. augusta 1968. Zachoval sa ako jediný, hoci oklieštený, výsledok pamätného roku 1968.

V auguste republiku obsadili armády Varšavskej zmluvy. Alexandra Dubčeka a členov Predsedníctva Komunistickej strany Československa armády zaistili a odviezli z republiky. Proti okupačným armádam sa zdvihol spontánny odpor obyvateľstva. Na rokovanie do Moskvy odletela delegácia na čele s prezidentom republiky Ludvíkom Svobodom, jej členom bol aj Gustáv Husák. Výsledkom rokovania bol Moskovský protokol o „dočasnom“ pobyte sovietskych vojsk na území Československa. Husákova reálpolitika nabrala nový vrchol. Vystúpil z lietadla v Bratislave a na prebiehajúcom akože ilegálnom zjazde Komunistickej strany Slovenska vyhlásil, že krátko predtým ukončený mimoriadny zjazd Komunistickej strany Československa treba považovať za neplatný, pretože na ňom bolo málo slovenských delegátov. Neskôr žiadal odvolanie najpopulárnejšieho politika 68-ho roku, Josefa Smrkovského z funkcie predsedu Federálneho zhromaždenia, pretože táto funkcia by mala patriť Slovákom. Naproti tomu Alexander Dubček, líder štátu, po návrate do rádia plakal. Neskôr prenikali správy, že počas rokovania v Moskve práve Husák prejavil racionálny a reálny postoj. V republike bolo pol milióna cudzích vojakov, tisíce tankov a nikto z vedenia štátu nemal koncepciu, čo robiť. Nikto si ani nekládol otázky, čo robilo vedenie strany a štátu zle, keď štát doviedli do takej situácie. V Prahe medzitým niektorí členovia vedenia strany vydávali týždenník Tribuna. Publicistika Tribuny volala po nastolení tvrdého režimu, azda ako sme poznali v 50-tych rokoch. V archíve knižníc si možno Tribunu prečítať. Skupina okolo Tribuny plánovala vytvoriť robotnícko-roľnícku vládu, ktorá by takú politiku uskutočňovala. Nastolenie Husáka do čela strany robotnícko-roľnícku vládu znemožnilo.

Husákove prejavy po okupácii sa počúvali zle. Nemali sme predstavu, že  situácia môže byť taká nemilosrdná. Husákove prejavy nám ju sprostredkovali. A nikto neponúkal iné východisko. Po Palachovom samoupálení sa situácia v republike ďalej vyostrila a bolo zjavné, že Dubček ju nezvláda. V apríli 1969 sa stal generálnym tajomníkom strany Gustáv Husák. V roku 1975 zaujal aj funkciu prezidenta republiky. Obdobie jeho vlády dostalo názov obdobie normalizácie. V skutočnosti bolo akýmsi kompromisom medzi tvrdou politikou, akú požadovala skupina okolo Tribuny a idealistickými predstavami roku 1968. V roku 1977 sa zaslúžil o zriadenie samostatnej slovenskej cirkevnej provincie.

Nástup Michaila Gorbačova v Sovietskom zväze už Husák nebol schopný politicky vyhodnotiť. Dostával sa do vleku udalostí. Nevedel reagovať ani na globálny ústup sovietskej moci. Bol to iný megatrend než aký on zažíval pred vojnou, za vojny a po vojne. V decembri 1987 ho nahradil na čele strany Miloš Jakeš. Nuž, pre komunistickú stranu to nebolo žiadne terno. Prezidentom republiky zostal do 10. decembra 1989, kedy podal demisiu podľa dohody opozície a komunistov. Jeho posledným politickým aktom bolo prijatie sľubu novej vlády. Keď som skladal do jeho rúk sľub ako prvý podpredseda federálnej vlády, povedal mi: Ja som ťa nedal zavrieť. Len dva týždne predtým som totiž vyšiel z väzenia – na jeho amnestiu. Zomrel 18. novembra 1991. Na jeho pohrebe som sa zúčastnil. Ako predseda Zboru povereníkov bol mojim formálnym predchodcom (bol som pri jeho pohrebe predsedom slovenskej vlády), bol desať rokov politickým väzňom, bol časťou dejín krajiny a kontinentu, bol súčasťou drámy minulého storočia.