Táto snaha zúčastňovať sa na masovom smútku ako na vzrušujúcej udalosti, prinášajúca určitým ľuďom pocit falošného uspokojenia nad vlastnou morálnou vyspelosťou, je už v odbornej literatúre dostatočne popísaná a nazýva sa nekrotainment (z gréckeho nekros = mŕtvy a anglického entertainment = zábava). Náboženstvá a najmä ich posvätné texty v sebe skrývajú tú pascu, že nie sú jednoznačné, že ich možno vykladať tým najrozličnejším spôsobom. Preto v Starom zákone nájdete mimoriadne univerzalistické pasáže, no práve tak aj extrémne nacionalistické. Preto sa jedna časť veriacich môže v prípade Ježišovho posolstva oprieť o pokoj a iná o meč. Preto kresťanstvo zrodilo toľko dobrých a šľachetných ľudí hodných nasledovania, no práve tak aj masových vrahov, inkvizítorov, sexuálnych delikventov a fanatikov spôsobujúcich utrpenie miliónov ľudí. Práve to umožňuje, aby sa k pápežovi Františkovi prihlásil Volodymyr Zelenskyj i Vladimír Putin, Donald Trump i Ursula von der Leyenová, Robert Fico i Michal Šimečka. Každý si ho interpretuje po svojom. Ale sú isté hranice, ktoré sa predsa nedajú obísť.

Predovšetkým ma fascinuje, ako sa takmer všetci politici vyhýbajú tomu, čo ho charakterizovalo najviac: úsiliu o mier. Z mieru sa stalo zakázané slovo, tabuizovaná téma, to, o čom sa nehovorí. Nie je to novinka. Odkedy sa pápež František prejavil ako silný zástanca mieru, mnohí politici a médiá ho začali ignorovať. Americká tlač zašla tak ďaleko, že jeho mierové posolstvá v posledných rokoch vôbec neuverejňovala. Nezachytila ani jeho výzvu na odzbrojenie. A jeho vyjadrenia k Ukrajine úmyselne komolila a vytrhávala z kontextu. Hoci František niekoľkokrát vyslovil ostrý protest proti ruskej invázii na Ukrajinu, za vinníkov vojny označil všetkých, ktorí živia začarovaný kruh násilia, zbrojenia a ovládania. V jeho očiach zlyháva každý, kto si namiesto mieru vyberie vojnu. Zdôrazňoval, že viac zbraní a sankcií vojnu na Ukrajine nevyrieši. Svet by mal prehodnotiť spôsob vládnutia tak, aby nepodliehal modelu ekonomicko - technokraticko - vojenskej moci.

Každý sa môže zamerať na niečo iné, čo považuje za najdôležitejšie. Ale ako môžete hovoriť o pápežovi Františkovi a nespomenúť mier? Je to ako písať o Gándhím, že bol právnikom, no nespomenúť, že bol apoštolom nenásilia. Pápež František sa rozišiel s viac ako 1600-ročnou augustiniánskou tradíciou tzv. spravodlivej vojny. Ktosi spočítal, že počas svojho pontifikátu vydal viac ako 300 výziev na mier, pričom často upozorňoval na vojnové utrpenie mimo záujmu a akejkoľvek pozornosti politikov: v Gaze, v Jemene, v Južnom Sudáne a inde. 

Predložil návrh, aby sa výdavky na zbrojenie použili na založenie Svetového fondu na odstránenie hladu. Ustavične sa usiloval o dialóg a veľa pri tom riskoval. Bol prvým pápežom, ktorý vstúpil na Abrahámovu zem: dostal sa do Iraku, kde sa kvôli teroristickým útokom nepodarilo ísť Jánovi Pavlovi II. a rokoval so šiitskym vodcom Al-Sistanim. V Stredoafrickej republike zmietanej občianskou vojnou, navštívil stany vysídlených ľudí a videl mŕtvych na uliciach. Sprostredkoval nadviazanie diplomatických vzťahov medzi Kubou a Spojenými štátmi. Uskutočnil historické stretnutie s moskovským pravoslávnym patriarchom Kirillom a podpísal s ním záväzok kresťanov k "ekumenizmu lásky". V Abú Zabí sa stretol s veľkým imámom al-Tayebom a ich rokovanie sa skončilo veľkým objatím a podpisom Dokumentu o ľudskom bratstve, ktorý sa stal okamžite základným kameňom kresťansko-islamského dialógu. Deň po vypuknutí vojny na Ukrajine navštívil ruského veľvyslanca vo Vatikáne a ponúkol sa na sprostredkovanie dohody o zastavení paľby. Keby sme žili v spravodlivom svete, tento človek by si zaslúžil aj štyri Nobelove ceny mieru.

No ak si prečítate rozhovor agenta Šnídla s progresívnym kresťanom Mikloškom v Denníku N, nadobudnete pocit, že hovoria o niekom inom alebo že na pápežskom stolci sedel niekto iný ako František, že ten jediný odkaz, ktorý vysielal, znel "milujem Čaputovú a agresorom je Rusko". Alebo čo povedať na Mikloškovu primitívnu poznámku o pápežovom úsilí zlepšovať vzťahy s Čínou, že Bergogliovi chýbala skúsenosť s komunistickým režimom? Iba ak to, že takto zosnulý pápež vôbec neuvažoval. Neobviňoval vinníkov, ale povzbudzoval hriešnikov. Preto sa oveľa skôr, ako túto myšlienku vôbec pripustili politici na oboch stranách, začal usilovať o sprostredkovanie mierovej dohody medzi Moskvou a Kyjevom a vyzýval na diplomatické rokovania. Jeho nasledujúce slová by sa všetci, ktorí ženú národy do vojen, mali učiť naspamäť: "Nevylučujem dialóg s akoukoľvek mocnosťou, aj keby bola vo vojne, aj keby dokonca bola agresorom. Niekedy sa dialóg musí viesť, aj keď nám nevonia, ale musí sa viesť. Vždy krok vpred, natiahnutá ruka, vždy! Pretože v opačnom prípade zatvárame jediné rozumné dvere k mieru. Niekedy ten dialóg neprijmú: škoda! Ale dialóg sa musí viesť vždy, aspoň ponúknuť, a toto je dobré aj pre toho, kto ho ponúka, dáva mu totiž dýchať."

Ak by aj niekto stále pochyboval o tom, akú kľúčovú úlohu zohrával v jeho úsilí mier, mal by sa vrátiť k jeho posledným slovám, k včerajšiemu veľkonočnému posolstvu Urbi et Orbi, ktoré dnes môžeme označiť za jeho duchovný testament. Počúvajte:

"Chcem, aby sme znovu uverili, že mier je možný! Nie je možný mier bez skutočného odzbrojenia! Oprávnená potreba každého národa zabezpečiť si obranu sa nesmie zvrhnúť na preteky v zbrojení."

Z tohto odkazu sa nedá vyhovoriť. Zmysel týchto slov sa nedá obísť. Tí, ktorí si chodili do Vatikánu len po PR fotečku s pápežom, tomuto apelu nebudú rozumieť, ale vy ostatní určite áno. Odporúčam vám nadôvažok prečítať si knihu jeho prejavov Proti vojne, ktorá síce nevyšla v slovenčine, ale je k dispozícii v češtine. Tam je všetko, čo potrebujete vedieť o protivojnových postojoch tohto veľkého muža.

No a napokon je tu popri vytrvalých výzvach na mier a odzbrojenie ešte jeden odkaz pápeža Františka, o ktorom sa chcem s vami porozprávať. Odkaz tak nadčasový a revolučný, že zostáva mnohými zle pochopený. Tento pápež býva často obviňovaný z liberalizmu (hlúpymi novinárkami dokonca z progresivizmu). Ale to je strašné nedorozumenie. František vytrvalo opakoval, že potrat je zločin, že eutanázia je vražda, že manželstvo je zväzok muža a ženy, že gender ideológia je nebezpečná, že kňazstvo je vyhradené mužom. No zároveň s pochopením pristupoval k ľuďom na okraji spoločnosti. Vedel osloviť tých, ktorí boli cirkvi vzdialení. Nevyslovoval súhlas s ich konaním, ale otvorenosť a rešpekt k ich skúsenostiam. Neodsudzoval ich a kráčal s nimi, aj keď sa s nimi nestotožňoval. Ale to je predsa základný predpoklad dialógu. Dialógu, ktorý si nevyžaduje stotožnenie sa a súhlas, ale toleranciu a rešpekt k odlišným. To, prirodzene, znervózňovalo konzervatívcov a neuspokojovalo liberálov, ale vytvorilo to dobrý základ pre pokojné spolužitie v tomto rozbúrenom svete. A to nie je málo.