Stále totiž platí, že najkrvavejším lídrom po roku 1989 nie je ani Saddám Husajn, ani Baššár al-Asad, ani Vladimír Putin, ale bezkonkurenčne George Bush, ktorý má na svedomí podľa konzervatívneho odhadu minimálne milión ľudských životov a ktorého Mikuláš Dzurinda nazýval „osobným priateľom“ a Václav Havel sa mu tisol na hruď. Pritom stále formálne platí, že ľudia ako Korčok, Káčer či Šimečka americkú inváziu v rozpore s medzinárodným právom schvaľovali, kým Ficova vláda ruskú inváziu odsudzuje. Preto je výrazom politickej nepríčetnosti, ak vraj diplomat Rastislav Káčer (sám alkoholik bez známky sebaovládania) nazve Roberta Fica „chľastom zlomeným rusským agentom“ a spisovateľ Michal Hvorecký (to je ten, o ktorom sa raz bude hovoriť, že takmer nikto od neho nič nečítal, ale takmer každý ho už na Námestí SNP počul) s vypúlenými očami a afektovaným hlasom fanatika z progresívneho kancľa jakobínsky káže, že všetci, ktorí pôjdu do Moskvy, by mali byť nazývaní zradcami.

Ale pripusťme, že jedna námietka opozície má racionálne jadro. Kritici premiérovi Ficovi vyčítajú, že prečo nejde na oslavy do Kyjeva, veď aj Ukrajinci nás oslobodili. Možno by bolo naozaj dobré, aby sa pred návštevou Moskvy šiel predseda vlády poďakovať aj na Ukrajinu, ale tiež do Bieloruska, do Rumunska, do Gruzínska či do Kazachstanu. A to napriek tomu, že títo kritici zjavne ignorujú kľúčový význam, ktorý má pre ruskú identitu Deň víťazstva a ktorý je neporovnateľný s ničím iným (ani účastníci ceremónie v Normandii nechodia ďakovať do Londýna alebo Washingtonu). Má to však jeden háčik. Ceste do Kyjeva by muselo predchádzať nielen pozvanie, ale najmä uznanie významu obetí boja proti fašizmu. Namiesto toho sa však na Ukrajine vyhadzujú pomníky Červenej armády do vzduchu.

Najmä progresívci radi označujú akékoľvek zmienky o vzostupe neofašizmu na Ukrajine za „kremeľskú propagandu“. Potom by však mali vysvetliť, ako je možné, že takmer všetci významní liberálni intelektuáli, ktorí podávajú svedectvá o autoritatívnom systéme Volodymyra Zelenského, sú dnes v emigrácii (od sociológa Volodymyra Iščenka cez feministku Ninu Potarskú až po historičku Martu Havryško) – a prepytujem slovenskí liberáli nepodporujú ľudí, ktorí by im mali byť ideologicky najbližší, ale nacionalistický režim potláčajúci slobodu prejavu a práva menšín (áno, aj tých sexuálnych). Tu sa však všetci progresívci tvária, že nič nevidia a nič nepočujú. Denník N včera obvinil ministra zahraničných vecí Juraja Blanára, že šíri hoaxy, keď tvrdí, že Ukrajina porušuje práva po rusky hovoriacich občanov. Demagogicky sa pritom odvolávala na propagandistický manuál predchádzajúcej vlády (ktorý ešte neviem prečo visí na stránke ministerstva zahraničných vecí), ktorý zavádzajúco tvrdí, že neexistujú žiadne dôkazy o prenasledovaní obyvateľov zo strany ukrajinských úradov. Samozrejme, že existujú, na to však musíte vyhľadávať údaje z nezávislých zdrojov, a nie priamo z propagandy ukrajinskej vlády, ktorá akúkoľvek kritiku označuje za ruskú propagandu, takže vôbec neprekvapuje, že to po nej nekriticky od slova do slova papagájuje aj predstaviteľ politického orgánu Denníka N Ivan Korčok.

Jedným z takýchto nezávislých zdrojov, ktoré vám vrelo odporúčam, je významná ukrajinská historička, rodáčka z Ľvova, ktorá je momentálne hosťujúcou profesorkou na Clark University v USA, Marta Havryško. Tá na sociálnej sieti upozornila na návrh zákona o zákaze používania ruštiny počas prestávok na školách. Plánovanú legislatívu obhajovala aj prvá dáma Ukrajiny Olena Zelenská s tým, že ruština je „nepriateľský jazyk“. Zabudla pritom dodať, že ho používa najmenej polovica ukrajinského obyvateľstva, vrátane jej muža, pre ktorého je ruština rodnou rečou. Havryško poukázala aj na tzv. „jazykové hliadky“ na niektorých školách v Ľvove. Ich úlohou je dozerať na po rusky hovoriacich študentov. Táto prax je o to zvrátenejšia, že ide väčšinou o utečencov z okupovanej východnej a južnej Ukrajiny, a tak tí, ktorí trpia následkami vojny najviac, sú ukrajinskými úradmi šikanovaní a prenasledovaní. Táto „dekolonizácia“ (ako to oficiálne volajú) spôsobila rastúci počet násilných incidentov na verejných priestranstvách, kde sú ľudia v kaviarňach, autobusoch či električkách ponižovaní a bití za to, že medzi sebou hovorili po rusky.

Vráťme sa však k rastúcim prejavom neonacizmu, ktoré progresívci buď popierajú alebo bagatelizujú s tým, že v Rusku je vraj neofašistov ešte viac. Aj keď nemám presné údaje o tomto jave (a pochybujem, že ho majú aj oni), nevylučujem to, veď Rusov je trikrát viac ako Ukrajincov. Ten základný rozdiel je však v tom, že krajná pravica má na Ukrajine otvorenú podporu miestnych i celoštátnych úradov. Pred niekoľkými dňami bola v Kyjeve pomenovaná ulica po Tarasovi Borovcovi, nacistickom kolaborantovi, ktorého jednotky ukrajinskej milície vyvraždili vo Varvarivke 15. novembra 1941 celú židovskú populáciu: viac ako 500 mužov, žien a detí. Predtým ich kruto mučili. Boli beštiálnym spôsobom bití, ponižovaní (museli hrýzť zubami trávu ako ovce) a mrzačení (cez ich telá niekoľkokrát prešli vozy). Americký historik Jared McBride, ktorý sa zaoberá holokaustom, bol šokovaný, keď zistil, že Taras Borovec má v dedine pamätník. Pamätník mu postavili aj v Rivne, v Olevsku po ňom pomenovali park, námestie, múzeum i cyklistické preteky. Borovcova milícia pod názvom Poleská Sič sa však dočkala aj celoštátneho uznania, keď ukrajinský parlament prijal uznesenie, ktorým ocenil jej činnosť v boji za nezávislosť Ukrajiny. Predstavte si, že by slovenský parlament takto ocenil Pohotovostné oddiely Hlinkovej gardy a jej hlavného náčelníka Otomara Kubalu (ktorý dostal po vojne trest smrti za vojnové zločiny). Bola by to celosvetová hanba. Ukrajinská vláda však tieto zločiny bez hanby popiera. V marci 2022 Volodymyr Zelenskyj vystúpil v izraelskom Knesete a chválil sa, že Ukrajinci sa počas holokaustu rozhodli zachrániť Židov. Je to cynická lož, pretože zámerne zamlčal dôležitú časť ukrajinských dejín, kedy Ukrajinci v spolupráci s nacistami židovských obyvateľov vyvražďovali.

Profesorka Marta Havryško otvorene varuje, že pôvodne regionálny kult krajne pravicových nacionalistických lídrov sa už dávno presunul na celoštátnu úroveň a spolu s ním výrazne rastie aj antisemitizmus. Pred tohtoročnými sviatkami si na Ukrajine môžete kúpiť vianočnú hru, v ktorej hanlivo pomenované postavičky „židákov“ stvárňujú pochybné zarábanie peňazí a luxusný životný štýl. Vyznávači führera si môžu dokonca legálne kúpiť tričká s nacistickou tematikou. Našich progresívcov by malo zaujímať aj to, že pred pár dňami, 8. decembra, zrušili v Kyjeve na nátlak krajnej pravice Queer Talk – verejnú diskusiu o výzvach, ktorým čelí LGBTI+ komunita. Kotlebovci iste závidia, ale toto je ten režim, ktorý podporujú slovenskí liberáli? Havryško upozornila aj na to, že v sobotu si úrady Ľvovskej oblasti pripomenuli v Drohobyči 134. výročie narodenia vodcu Organizácie ukrajinských nacionalistov Andrija Melnyka. Melnyk býva vykresľovaný ako umiernenejší než Bandera, faktom však je, že jeho OUN sa rovnako podieľala na vyvražďovaní Židov a Poliakov a kolaborovala s nacistami. To však nie je novinkou. Melnyk, podobne ako iní banderovci, má už dávno sochy v Ivano-Frankovsku a iných ukrajinských mestách. To, čo je na tejto slávnosti najviac zvrátené a znepokojujúce, je povinná účasť študentov ako súčasť „národno-vlasteneckého vzdelávania“. Pri spomienkach na druhú svetovú vojnu sa tak už nepripomínajú nacistické zločiny a nekričí sa heslo „Nikdy viac!“, ale „Sláva Ukrajine!“ s tým, že kto to spochybňuje, presadzuje ruskú propagandu.

Takže sa pýtam všetkých tých, ktorí chcú ísť do Kyjeva oslavovať víťazstvo nad nacizmom, o čo sa to vlastne majú oprieť. Za posledných desať rokov boli po celej Ukrajine zbúrané stovky pomníkov vojakov Červenej armády a sovietskych partizánov. Boli premenované desaťtisíce ulíc, miest a dedín. A to všetko bez riadnej diskusie s miestnymi obyvateľmi či historikmi. Naposledy len nedávno, 4. decembra, boli z Parku večnej slávy v Kyjeve odstránené pamätníky sovietskych vojenských veliteľov Sidora Kovpaka (významného ukrajinského partizánskeho veliteľa a dvojnásobného Hrdinu Sovietskeho zväzu), maršala Pavla Rybalka (legendárneho vojvodcu ukrajinského pôvodu, dvojnásobného hrdinu Sovietskeho zväzu), Oleksija Fedorova (významného ukrajinského partizánskeho veliteľa, dvojnásobného hrdinu Sovietskeho zväzu) a generála Ivana Čerňachovského (ukrajinského vojvodcu, dvojnásobného hrdinu Sovietskeho zväzu) – teda nie pomníky Rusov, ale domácich, ukrajinských protifašistických bojovníkov. A tak keď sa Zelenskyj často štylizuje do pózy, že jeho starý otec bojoval v Červenej armáde, nezabúdajme, že práve tento vnuk vyznamenaného sovietskeho dôstojníka nechal na Ukrajine prekvitať banderovský kult a odstraňovať pamätníky, ktoré pripomínali či už hrdinstvo Červenej armády alebo kolaboráciu ukrajinských nacionalistov s nacistami.

Ukrajina sa stala počas druhej svetovej vojny miestom najbrutálnejších bojov, ale aj najrozsiahlejšieho vyvražďovania Židov a slovanského obyvateľstva. Ukrajinskí nacionalisti ochotne spolupracovali s nacistami, od ktorých očakávali, že im pomôžu vytvoriť nezávislý štát. Nacisti však nechceli založiť ukrajinský štát. Preto viacerých ukrajinských vodcov, vrátane Stepana Banderu, pozatvárali. Práve pre tento moment Banderu zvyknú ospravedlňovať, že na vojnových zločinoch OUN a vojenského krídla Ukrajinskej povstaleckej armády (UPA), ktorá uskutočňovala etnické čistky Židov a Poliakov, sa nepodieľal. On ich však nikdy ani neodsúdil, naopak, schvaľoval ich a ako vodca ukrajinských nacionalistov za ne nesie aj politickú zodpovednosť. On sám často používal koncept židoboľševizmu, spájal Židov so sovietskou mocou a obviňoval ich z holodomoru na Ukrajine. Jeho ľudia sa podieľali na holokauste tým, že ochotne strážili Židov, dopravovali ich na miesta masového vraždenia, zabíjali ich, lovili ich v úkrytoch a odovzdávali ich nemeckým okupantom. Z toho sa nedá vykrútiť.

Profesorka Havryško je presvedčená, že práve Majdan umožnil ultranacionalistom zmocniť sa historickej pamäti na Ukrajine. Sociológ Volodymyr Iščenko zasa upozorňuje, že krajná pravica, ktorá vytvorila na Majdane Pravý sektor, sa pripravovala na násilné akcie už od začiatku deväťdesiatych rokov. Už vtedy očakávali vojnu s Ruskom. O tom, že sú nebezpeční, svedčí aj to, že v Európe nespolupracujú s nacionalistami typu AfD v Nemecku, ale priamo s neonacistami typu Der Dritte Weg a v Taliansku to zasa nie je Salviniho Liga alebo Meloniovej Bratia Talianska, ale fašistická Casa Pound. Tento trend dramaticky zradikalizovala ruská invázia. Mnohí sa začali zaujímať o korene odporu voči ruskému imperializmu a našli ho v OUN a UPA, ktoré sa stali jadrom nacionalistickej pamäti ako príklad nekompromisného boja za nezávislosť. Táto pamäť je však plná mýtov a zamlčovania nepohodlných faktov, vrátane zľahčovania kolaborácie s nacistami ako „menšieho zla“. Preto sú oslavovaní nielen ukrajinskí nacionalisti, ale aj príslušníci jednotiek, ktoré vytvorili samotní nacisti, ktoré prisahali vernosť Hitlerovi a bojovali za záujmy nacistického Nemecka, vrátane haličskej divízie Waffen SS, ktorá potláčala Slovenské národné povstanie. Keď to odborníci ako Marta Havryško kritizujú, sú vystavovaní šikane, prenasledovaniu, očierňovaniu a vyhrážajú sa im smrťou. Za týchto okolností oslavovať porážku nacizmu na Ukrajine, ktorá sa nevysporiadala so svojou fašistickou minulosťou, považujem za urážku obetí druhej svetovej vojny, ale aj za urážku hodnôt, na ktorých stojí moderná Slovenská republika. Ukrajinci si sami musia ujasniť, či chcú oslavovať svojich hrdinov protifašistického odboja alebo nacistických kolaborantov.